Nové informácie do mediálneho priestoru zabezpečujú najmä tlačové agentúry. Printové, či online média do veľkej miery využívajú tlačové agentúry na preberanie správ, ktoré ďalej spracuvávajú. Čo sa týka incidentu spomenutého v úvode, Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) vydala emočne neutrálnu tlačovú správu, ktorú si môžte prečítať tu (Portál teraz.sk od roku 2012 sprevádzkuje TASR).
V správe vystupujú dvaja muži. Jeden 26-ročný a druhý 45-ročný. Príbeh je podávaný najmä ústami hovorkyne Krajského riaditeľstva policajného zboru. Aj striktná vecnosť podávaných informácií o čine s ohľadom na ochranu súkromia, dovoľuje hovoriť o pravdepodobnom agresorovi a obeti ako o nositeľoch kategórie rodu a veku. Na Slovensku sa do základných demografických charakteristík počíta rod. Človek tak môže byť výlučne muž, alebo výlučne žena. Príčinou potýčky je označený „verbálny konflikt pre nevyjasnené účty“, ktorý skončil napadnutím staršieho z mužov, a ten dva dni na to na následky zranenia skonal. Z pohľadu rodu bol „súboj“ vyrovnaný. Aké emócie by však vzbudilo napadnutie 26-ročnej ženy 45-ročnou ženou? Čo ak by napadla muža v stredných rokoch mladšia žena? Ako by asi príbeh vyznieval, ak by na Slovensku, tak ako v Austrálií, či v Nemecku mohol človek byť tretím rodom?
Pomenovanie páchateľov a vinníkov už iba na základe informácií rodu a veku vytvára isté predstavy o povahe sporu. Kategórie v ktorých rozprávame, v tomto prípade rodu a veku, evokujú isté stereotypy – muž je silnejší ako žena, staršia žena je bezbranná, súboj mužov v aktívnom veku je vyrovnaný. Musí to tak vždy byť? Kategória predstavujúca stereotyp vyjadruje vyššiu pravdepodobnosť mať nejakú vlastnosť, v tomto prípade byť zraniteľnejším, či silnejším. Aj keď si uvedomujeme, že nie každá žena je slabšia, v prípade zmienenia kategórie ženy si dosadzujeme sociálnu reprezentáciu ženy a na jej základe si vytvárame situáciu. Čím menej informácii máme, tým viac to pre nás bude akási anonymný a ideálny typ „ženy“. Sociálna reprezentácia stelesňuje spoločenskú predstavu o tom aká žena je, resp. čím by mala byť. Sociálne reprezentácie predstavujú ideálnu predstavu o reprezentantov kategórie, o ktorých sa dozvedáme žitím v komunite. Dôležité je myslieť na to, že aj málo informácii, ktoré dostávame, resp. ktoré novinár využíva na vytvorenie príbehu nás ovplyvňujú v premýšlaní o celej situácií.
Pre ľudí sa však zdá byť prirodzené orientovať sa v spoločnosti pomocou sociálnych kategórií a reprezentácií, čo znamená dotváraním si predstavy o človeku a situáciách, i keď dané informácie nie sú známe na základe stereotypov. Využívanie sociálnych reprezentácií pri popise obsahuje protikladné hodnoty, napríklad krehkosti a sily, vychytralosti a férovosti, štedrosti a lakomosti, a podobne.
Medzi sociálne kategórie ovplyvňujúce predstavu o vzhľade, či charaktere rozhodne okrem veku a rodu patria aj menšiny. U sociálnych reprezentácií menšín sa často objavuje téma ohrozenia bezpečnosti krajiny (CVEK 2011: 27). V takom prípade sú „normálni“ obyvatelia loajálny k štátu, zatiaľ čo napríklad Rómovia, či Maďari sú vnímaní ako neloajálne skupiny snažiace sa rôznymi spôsobmi narušiť bezpečnosť a homogenitu štátu. Či už to je pomocou nástroja dvojitého občianstva, či tzv. „rómskej kriminality“. Využívanie etnických kategórií sa spája so sociálnymi reprezentáciami a generuje morálne odsúdenie podľa stereotypov.
Príklad z bulvárnej praxe
Na spomenutej tlačovej správe bolo ilustrované, ako už priradzovanie rodu a veku rezonuje so sociálnymi reprezentáciami, ale pozrime sa na prípad využitia etnických kategórií v bulvári. Tlačovú správu prebral a doplnil denník Nový čas. Správa bola zverejnená s nadpisom Brutálny útok v žilinskom trolejbuse mal podľa rodiny rasový motív: Borisa dokopal na smrť, lebo bol Róm! Ako je zjavné, Nový čas stavia kauzalitu útoku na rasovej neznášanlivosti, a nie osobných sporoch. V príbehu sa nevyskytujú aktéri iba ako 26-ročný a 45-ročný muž. Na základe článku získavame komplexnú predstavu o tom, aký ľudia boli Boris a Roman. Snaha textu o to, aby sa stal príťažlivým je vklinená do jeho emotívnosti a jasne vystavanej zápletke incidentu.
Pozrime sa na tri línie textu, ktoré prebúdzajú emócie zdesenia nad agresorom a morálne zavrhnutie útočníka. Prvou z nich je vytváranie emotívne nabitého textu pomocou výberu slov. Zvolené synonymá živo vykresľujú situáciu: „mladík surovo napadol“, „neľútostný agresor“, „besniaci mladík“, „zomieral v ukrutných bolestiach“… Ďalšou líniou je stavba textu z osobných výpovedí ľudí. Jednak ide o predstaviteľov polície, či splnomocnenca pre rómske komunity, ale aj o blízkych zomretého. Vyjadrenia sestry, či susedky zdôrazňujú prežívané emócie („ (…) hovorí sestra nebohého so slzami v očiach“, „ (…) keď Borka pochováme, pôjdeme na políciu“).
Skutočnosť, že Roman aj Boris sa stávajú viac ľuďmi ako 26-ročný a 45-ročný muž sa viaže na charakter dejotvornosti správy, čo je ďalší spôsob akým vytvárať morálny apel. Správa je dramatická, až melodramatická, čo je dosahované skrze viacero zvratov v rozprávaní. („Rodine obete sa ozvala svedkyňa, ktorá tvrdí, že útok bol rasovo motivovaný.” „Boris nastúpil na železničnej stanici, hodinu predtým ho stretla jeho neter a volala ho, aby šiel s ňou domov.” „,Martinka, čakám ešte kamaráta, potom prídem,‘ boli posledné slová, ktoré pred smrťou povedal. Po pár minútach zomieral v ukrutných bolestiach na zastávke.”) Článok portrétuje obeť ako komplexnú osobnosť s rodinou, tak ako minulosťou, pričom útočník pre nás ostáva „ krvilačným“ a bez minulosti.
Kauza Nového času nespočíva iba na tragickom úmrtí človeka, ale taktiež v tom, že obeť je kategorizovaná ako Róm a môže ísť o rasovo motivovanú vraždu. Sociálne reprezentácie týkajúce sa Rómov sú v slovenskej spoločnosti však mnohokrát negatívne, čo je spojené s vnímaním veľkej sociálnej vzdialenosti k Rómom. Sociálne reprezentácie častokrát stelesňujú to, čo je Rómom na Slovensku dávané za vinu, než aby sa ocitali v pozícií obetí. Z tohto pohľadu vyznieva pozoruhodne odstavec o živote zomretého. Úvodná veta znie: „Nebohý Boris bol Róm, ktorý podľa rodiny celý život pracoval a súdom mu boli pridelení dvaja synovia, ktorých mama Rómka nebola.“ Pridajme ešte poslednú vetu odseku: „Zabitý muž nemal žiadne exekúcie ani dlhy.“ Je vskutku taká dôležitá poznámka o tom, či má dlhy a koľko pracoval človek, ktorý sa stal obeťou násilia pri natoľko bežnej činnosti ako je cesta trolejbusom domov?
Normálny Róm predsa nepracuje
Veta ukazuje skôr na blízkosť tém rómstva a práce v slovenskej spoločnosti. Odstavec sa tiež dá čítať tak, že Boris síce bol Róm, avšak celý život pracoval a bol natoľko zodpovedný, že aj z rozvedeného manželstva mu boli pridelení synovia. Ba čo viac, od nerómky. V odseku je badať akcentovanie kategórie rómstva a rezonovanie sociálnych reprezentácií s tým spojených, ako si môžme všimnúť aj v diskusii pod článkom. Či zamlčaná kategória nerómky znamená, že bola matka Slovenka sa nedozvieme. Rovnako ako je zamlčaná etnicita útočníka. Implicitné nastavenie médií, v ktorom u postáv, kde nie je spomínaná etnicita, či národnosť znamená, že sú Slováci a Slovenky spôsobuje vytváranie ne-normálnosti menšín. Príslušník menšiny bude typicky spomínaný v nezvyklých situáciach, ale už nebude zobrazovaná náročná každodennosť života tých, ku ktorým je na Slovensku pristupované ako k Maďarom, Rómom či Židom.
Redakcií Nového času sa podarilo správu publikovať na online portále aj inak než vo vyššie zmienenom formáte. Článok Brutálny útok v Žiline: Kopnutý Boris († 45) vypadol z autobusu a zomrel pojednáva o rovnakom incidente. Článok sa zameriava na šokujúcu informáciu tragickej, neočakávanej smrti, pričom etnické kategórie nie sú využívané. Narácia príbehu stráca na údernosti vo viacerých smeroch, i keď je obsiahnutý krátky odstavec o živote Borisa. Zaujímavosťou je, že podľa tohto článku Nového času bol zomretý dlžníkom. („Podľa informácií zverejnených na internete je Roman dlžníkom poisťovne.“).
Dvaja pisatelia. Jedno médium. Jeden incident. Písať o veciach sa dá z rôznych uhlov. Žurnalisti majú privilégium, keď nám ukazujú smer na čo upriamiť pozornosť a napovedajú ako sa na vec dívať v rámcoch média, v ktorom pôsobia. Nikto neočakáva od bulvárneho článku detailné analýzy doterajších legislatív. Naopak od mienkotvorného média neočakávame banalizujúce emocionálne vyjadrenia. Bez ohľadu na formát média už iba označenie človeka, ako mladého, Róma, ženy, či Moslima rezonuje s istými sociálnymi reprezentáciami. U niektorých ľudí explicitné formulované predsudky môžu byť podprahové, stále sú však spojené s rozdielom medzi očakávaniami a realitou.
To, aké máme očakávania je tvorené skrze sociálne reprezentácia a nemusí mať veľa spoločného s realitou. Je voľbou spoločnosti na základe čoho nálepkuje ľudí. Je však voľbou novinárov ako sa rozhodujú vyberať obrazy o menšinách do svojich článkov. Selektivitou istých obrazov novinári špirálovito napomáhajú k budovaniu sociálnych reprezentácií v spoločnosti. Keďže naše spoločnosti sa vyznačujú vcelku výrazným sociálnym vylučovaním, je pre väčšinu ľudí ťažké vytvárať si obrazy o tom, že ľudia, ktorých vnímame skrze ich inakosť (čiže menšiny) sú rovnakí ľudia ako hocikto iní. Tak vzniká obrovský mocenský potenciál médií na vytváranie obrazu o sociálnych skupinách.
Média nemusia zatajovať skupinové kategórie ku ktorým jednotlivci prináležia, ale môžu férovo informovať o každodennosti životov rôznych sociálnych skupín. Aby nebolo realitou to, čo poznamenal diskutujúci Gattaki pod posledne zmieneným článkom: „Sranda, stačí pred diskutermi z NČ zatajiť, že vyhodený nebohý bol rómskeho etnika, a diskutéri zrazu vedia prejaviť aj súcit 🙂 “.
Miriam Kanioková, absolventka magisterského stupně