Reklama
 
Blog | Sociologie FSS MU

Naladiť sa: Pojednávanie s hudbou v „problémovej štvrti“

Je deväť hodín večer a ja sa vraciam po Bratislavskej ulici domov. Po pár metroch spozorniem, pretože počujem hudbu. Spomalím a vytiahnem zápisník, aby som si situáciu zapísala a nakreslila. Snažím sa tváriť nenápadne, ale pripadám si komicky. Šesť dospelých stojí na parkovisku pri zaparkovanom aute, z  otvoreného kufra vychádza hudba. Rozprávajú sa, hudba je celkom ticho. Nechcem byť veľmi nápadná, preto sa zase poberiem ďalej. Doma svoje poznámky prepíšem a premýšľam, ako by som túto situáciu prepojila s ostatnými poznatkami. Uvedomím si nesprávnosť svojho postupu a povzbudím sa k väčšej odvahe ľudí nie len sledovať (ako v ZOO), ale i normálne s nimi komunikovať.

 

Úvod

Asi o tri mesiace neskôr mám pozorovaniami z lokality a prepismi z rozhovorov popísaných niekoľko desiatok strán. V rámci svojho etnografického výskumu hudobných praktík v oblasti Bratislavská/Cejl sa snažím s jej obyvateľmi rozprávať o hudbe, pridávať sa k jej počúvaniu, k tancu, k povzdychom a radostiam z jej prežívania. Takzvaným zhusteným popisom vkladám situácie do svojej „sociologickej kartografie“, aby mi pozorovanie pomohlo trochu inak porozumieť realite. Netrúfam si povedať, že rozumiem lepšie. Každá osoba má svoj pohľad, ktorý vychádza z jej skúseností a znalostí. Tie moje sú povedzme viac sústredené na spoločnosť a prežívanie ľudí v nej. Ako študentka mám navyše čas venovat sa snahe o väčšie porozumenie. Zároveň sa pokúšam „nevysať“ subjekty môjho pozorovania pre potreby výskumu a každú výpoveď čo najvernejšie zaznamenám, ak sa dá, tak aj na diktafón. Vážim si každú chvíľku, ktorú mi ľudia poskytnú.  Ako revanš ponúkam CD kapely Trival, na ktorom som sa ešte v stredoškolských časoch podieľala a prísľub, že budem tlmočiť slová s čo najmenšou zmenou ďalej. Niektorí, s ktorými sa rozprávam veria, že je pravdepodobnejšie, že mňa bude svet počúvať. Pousmejem sa a na chvíľu uverím, že bude. 

Čo ***, to muzikant

Reklama

Postupne se cez pozorovania a rozhovory dostávam k rázcestiu – a musím si položiť otázku – budem sa viac venovať hudbe, ktorá je spojená s rómskosťou a sledovať, ako miestne rodiny v súčasnosti nadväzujú na tradície, prípadne ako sa k nim vzťahujú? Alebo budem skúmať ulicu, verejný priestor a jeho prelínanie? Súvislosti s tradičnou hudbou vyvstávajú najmä z tvrdení, že v tejto lokalite vždy žili tí najlepší hudobníci. Ich potomkovia sú aj dnes často veľmi úspešní, rovnako často sa však ocitajú v zabudnutí a bez možnosti sa skrze svoje „remeslo“ uživiť. Dochádza k čiastočnému neporozumeniu medzi generáciami. Rozpor je viditeľný aj z hľadiska hudobného vkusu. V priebehu výskumu som čoraz častejšie pozorovala vymedzenie sa do dvoch proti stojacich pólov. Stúpenci tradičnej hudby, autentického nasledovania storočiami vybudovanej tradície sa cítia odsunutí na druhú koľaj. Počas socializmu a aj v raných 90-tych rokoch mali možnosť byť profesionálnymi hudobníkmi, v súčasnosti sú však rómske kapely na ústupe a málokto si ich môže dovoliť zaplatiť. Remeslo hudobníka totiž prináša prestíž a kvalitu a s tým aj cenu, ktorú si hudobníci za svoje vystúpenie pýtajú. Živiť sa len hudbou tak dokáže málokto, mnohí sa od tradície odvracajú, aby si našli inú formu obživy, na cvičenie im potom neostáva dosť času.

Naproti tomu sa v prostredí Cejlu celkom darí modernejším obmenám. V dvoch kluboch sa striedajú kapely z celého Česka, Slovenska a aj zo zahraničia. V jednom z týchto klubov pri rozhovore s návštevníkom Viktorom zisťujem, že málokto z dnešných návštevníkov by si rád zakrepčil pri husliach. Klasické rómske kapely hostia málokedy. Sám naznačuje, že ikonickým nástrojom súčasnosti sa miesto huslí stal saxofón. Práve ten vraj „najlepšie rozvibruje každé srdiečko“. Z týchto informácii som nadšená. Jasne identifikujem binárne opozície, teda protichodné znaky, ktoré poznáme už od klasika sociológie Émila Durkheima. „Tradičné“ stojí proti „modernému“ a vyvíja sa práve v tomto protichodnom postavení. Zároveň je zreteľné, že každý z týchto táborov sa definuje skrze takisto protichodné kategórie. Neskôr mi pán Baláž, dlhoročný hráč na husle povie: „Ale dyť to není žáden poslech, to je jen hluk“. Fyzické prežívanie hudby je pre pána Baláža pošpinením čisto sluchového estetického prežitku. Celkovo telesnosť prežívania (ako pri spomínanom saxofóne) je definičným znakom modernejších prístupov. Pri tradičnej hudbe ide podľa vyjadrení o um, o schopnosti, ktoré sú trénované roky.

 

Husle symbolicky v múzeu

 

To, s čím je tradičná rómska hudba ešte spájaná, je prístup do českej verejnej sféry. Vďaka filmom, rozhlasu, koncertom a samozrejme hraním v reštauráciách je na tieto časy spomínané ako na dobu, kedy tvorilo to „rómske“ súčasť vtedy ešte československej kultúry. Ako dôsledok ústupu tradičnej hudby, ktorý je spojený s nástupom trhových princípov v hudobnom svete, sa skomplikoval prístup do médii a do zdieľaného kultúrneho života ako takého.

Usudzujem, že existuje súvislosť medzi verejnou sférou a ústrednou solidaritou, tak ako o nej hovorí Jeffrey Alexander (veľmi dôležitý autor z pohľadu Katedry sociologie FSS). Ústredná solidarita je spôsob akým medzi sebou ľudia cítia vzájomnú prepojenosť a súdržnosť a sú ochotní tvoriť jednu skupinu, napríklad národ. Ak skupina nepatrí do tejto centrálnej skupiny, je okrajovou, marginalizovanou. Niektorí z čitateľov tohto blogu (súdiac podľa reakcií v predchádzajúcich komentároch) by možno naznačili, že Rómovia patria na okraj. Podľa môjho názoru jedným z dôvodov této marginalizácie je aj to, že nie sú dostatočne zastúpení vo verejnej sfére . To, pod čím si predstavujeme českú spoločnosť, postráda zahrnutie tejto skupiny. Zostáva predstava o okraji, ghette alebo osade, pretože s tou sa v mediálnej sfére najčastejšie stretávame. 

Zvuky ulice

Tak, ako väčšinová predstava obsahuje predsudky k hlučnosti lokality, ja sa naháňam za každým tónom, ktorých je na moje počudovanie veľmi málo a vedome si musím pripomínať význam onoho ticha. Zvučnosť prostredia tvoria najčastejšie autá a šaliny, ktoré sa kvôli rekonštrukcii Triedy Milady Horákovej preháňajú Cejlom v dvojnásobnom počte. Hudby je pomenej, priestor, kde ju možno počúvať v lepších akustických podmienkach, je totiž veľmi zriedkavý. Bratislavská a Cejl sú v obytnej zóne, v jesennom daždivom počasí nepočuť pri prechode auta slabé tóny z mobilného telefónu dostatočne. Možnosti sa ukazujú v miestach, ktorým hovorím „prístrešky“. Buď na spomínanom vzdialenejšom parkovisku pri kancelárskej budove zvané IBC, alebo na zastávke pri bývalom InterSpare.

 

Akustický prístrešok

 

Je to už pár rokov, čo radnica vyhláškou vymedzila hudobnú produkciu v pohostinstvách v lokalite Bratislavská/Cejl na časy medzi 16:00 a 19:00, takže možnosť užívania si hudby v tradičných časoch a priestoroch kaviarní a reštauračných zariadení je vylúčená. Táto regulácia vychádza z vyhlášky mesta Brna č. 12/2011 v znení neskorších predpisov, v prílohe sú vymedzené výnimky jednotlivých ulíc a mestských častí na konkrétne časy. Bratislavská má skoro celá povolenie hudby od 16:00 do 19:00, v ostatných častiach Brna je to najčastejšie 10:00 až 22:00. Azda najvýraznejšie však pôsobí na kaviareň Múzea rómskej kultúry, kde si pri spomienke na slávnych lokálnych hudobníkov jeden z návštevníkov povzdychol, že ak by sa takáto akcia konala v centre Brna, nebol by žiaden problém s jej trvaním do 22:00. Ľudia v centre musia hluk znášať každodenne, v Múzeu je však hudba zakázanou túžbou, povolenia sa vydávajú len na výnimky.

Táto situácia je paradoxná, pretože v mojej pamäti a z mojej skúsenosti je hudba tým komunikačným nástrojom medzi Rómami a Nerómami v integračných pokusoch. Príkladom je festival Ghettofest, kde majú miestni aj návštevníci možnosť premeniť obyčajné každodenné ulice na festivalové pódium a hľadisko zároveň.  Môžu zažiť pocit, že práve im tie ulice skutočne patria. Zdá sa však, že úspech Ghettofestu je závislý na veľmi zriedkavej situácii, že jeden z tých 365 nocí v roku sused nebude počuť dobre televízor a že sa hudba stane legitímnym zvukom. A to za súčasného vylúčenia hlučnej dopravy, a premeny parkoviska opäť na námestie, kde spolu obyvatelia môžu zdieľať niečo, čo ich spája.

Za súčasných podmienok nie je až takým prekvapením, že sa hudba vytesňuje do prístreškov a používajú sa tie média, ktorými disponuje takmer každý – mobilný telefón a auto. Z pohľadu sociologičky tak môžem oponovať veľkým hviezdam z oblasti teórii o materialite – a to najmä Michaelovi Bullovi. Bull vo svojich knihách uvádza iPod a auto ako dva nástroje privatizácie verejného priestoru, prirovnáva ich ku zvukovej bubline, ktorú si personalizujeme do svojich obľúbených zvukových odtieňov – či už pri prechádzkach so sluchátkami alebo pri jazde autom. „iPod Culture“, ako ju nazýva Bull, je postavená na súkromnom používaní hudby. Ako je však vidieť, Bull túto teóriu stavia na veľmi špecifických socio-kultúrnych podmienkach západnej strednej a vyššej triedy. Používanie auta a mobilu síce vychádza z dispozícii predmetu samotného, záleží však od prostredia, ktoré konkrétne funkcie bude plniť.

 

Miesto námestia parkovisko

Miesto námestia parkovisko

 

Záver

Prežívanie hudby je súčasťou každodennosti väčšiny z nás, hudba je však aj spôsobom komunikácie – je dobré dohovoriť sa súhlasným pohybom hlavou a splynúť tak v jeden tón, cítiť spolupatričnosť. Je ešte lepšie vedieť, že vás niekto počúva, že sa dostanete za hranice svojho okolia a stanete sa skrze hudbu súčasťou niečoho väčšieho, tiež postaveného na zdieľaní a spolupatričnosti. Ak ste došli až sem, možno si na tento článok spomeniete pri jazde autom, keď si pustíte obľúbené CD, alebo keď sa vyberiete na koncert. Alebo bežte na Ghettofest a presvedčte sa sami.

PS: Ghettofest sa tento rok koná 6.6. na tradičnom mieste, v srdci „Brnenského Bronxu“

PS2: Svojským spôsobom ako skúsiť pristúpiť do verejnej sféry je projekt Amaro Records, autonómneho nahrávacieho štúdia, v prípade záujmu je možné ich podporiť.

PS3: Autorka tohto textu na uvedených projektoch nepracuje.Text vychádza z jej diplomovej práce. Terénny výskum prebiehal v období jún až november 2014.

Zuzana Révészová, absolventka magisterského stupně, pracuje na Karl-Franzens Universität Graz