Veď z televízie to poznáte sami, športovci dali do svojho výkonu srdiečko a vyhrali… alebo dali doňho to srdiečko a ako na just nevyhrali… no a čo, nabudúce dajú viac srdiečka a vyhrajú. A i to srdiečko športového fanúšika… aké infarktové stavy musí ono zažívať pri každom zápase či pretekoch?! A čo zato? Iba dúfa, že „tí naši“ nevypadnú a infarktové stavy si bude môcť čoskoro zopakovať.
Joseph Heller vo svojom románe Hlava 22 trochu cynicky, no i dosť logicky poznamenáva, že športové medaile de facto znamenajú iba to, že ich držitelia vykonali pre spoločnosť niečo úplne zbytočné, akurát lepšie než všetci ostatní. Môže on toto všetkým tým športovým srdciarom takto na rovinu povedať? No nemôže… a na strane srdciarov stoja aj sociológovia športu.
Žiadne kaviarenské problémy… štadiónové!
Odsudzovať sociologické štúdie ako kaviarenské pseudointelektuálne rečičky je na jednej strane neprezieravo dehonestujuce, ale vzhľadom k percentu kávičkujúcich sociológov aj trochu pochopiteľné. Sociológov však môžete stretnúť (ak sa Vám k svojmu odboru priznajú) aj mimo kaviarní… napríklad na takom futbalovom štadióne. V rámci už spomínaného kurzu Sociologie fotbalu (kým sa zdvihne vlna kritiky, musím objasniť, že toto je čisto voliteľný predmet, a je to teda iba záujmový doplnok k „tvrdému“ sociologickému poznaniu!) je to dokonca povinné. Na štadióne však sociológ – výskumník nie je preto, aby sledoval futbal… ok, možno chvíľku a jedným očkom… ale skôr preto, aby sledoval tých, čo sledujú futbal. A to Vám môžem z vlastnej skúsenosti povedať je úplne iná liga ako tá, čo sa hrá na českých či slovenských trávnikoch.
„A komu tím prospějete, co?“ No v prvom pláne asi nikomu, a pri sledovaní niektorých fanúšikovských prejavov si dovolím tvrdiť, že výskumník neprospeje ani samému sebe… no v druhom pláne, keď „niečo buchne“ (najčastejšie svetlica hodená do sektoru hostí), poučený sociológ by mohol objasniť vzniknutý problém popisom sociálnej štruktúry divákov, spôsobom ich komunikácie, využívanými symbolmi, explicitnými, ale aj skrytými nevraživosťami voči súperom a tak ďalej, a tak ďalej… a tak ďalej umožniť, aby sa podobnej situácií nabudúce predišlo.
Malá domov?
Je však škoda, že v súvislosti so športom sa pozornosť verejnosti, ale aj sociálnych vedcov často upriamuje iba „na prvý pohľad“ problémové javy. Jasné, chuligáni a extrémisti na štadiónoch nie sú príjemným doplnkom športovej seansy, ale v konečnom dôsledku sú javom, na ktorý sa dá poukázať, rozhorčiť sa a následne sa ho aj pokúsiť nejako spacifikovať. To sú však krátkodobé riešenia dôsledkov a nie príčin podobných javov… je to taká „malá domov“ športovej politiky. A síce som zmienila politiku, no zodpovední za šport nie sú výhradne politici či športoví funkcionári. Za šport sme tak trochu zodpovední všetci. No a keďže sme všetci v jenom vreci… teda tíme… tak „malé domov“ sú zbabelé riešenie, nie? Najmä keď sa dá ísť pekne dopredu, kombinovať, hrať sa s tým… Messi šuvix!
Áno, športovej politiky sa zúčastňujeme všetci, aj tí, ktorí sa o šport vôbec nezaujímajú. Už len fakt, že sa športové spravodajstvo pravidelne objavuje v dennej tlači alebo vo večernom spravodajstve posúva šport na fenomén, ktorý spoločnosť vníma ako svoju podstatnú súčasť. Telesná výchova je ešte stále povinná zložka školského rozvrhu – vyvliecť sa z nej dá iba zabudnutím si cvičebného úboru doma. Medzinárodné športové podujatia patria medzi najsledovanejšie mediálne programy, a ešte aj priame prenosy „periférnej“ slovenskej hokejovej extraligy momentálne vytláčajú z televízneho programu také zavedené formáty ako Večerníček. Či chceme, či nechceme, známi športovci na nás skáču z novín, reklám, zo sociálnych sietí… je to dosť vysoký výskyt skokov na to, aby sme športovcov označili ako tých, čo pre spoločnosť robia vlastne dosť nepodstatné veci.
Kdo neskáče, není…
Je pomerne veľa rôznych spôsobov, ako šport vplýva na spoločnosť – od biologicko-medicínskych, cez technologické, vzdelávacie, až po špecifiká športového marketingu a manažmentu. Keďže sociológia sa zaoberá najmä skúmaním skupín ľudí, športoví sociológovia sa zaoberajú aj tým, ako môže šport vytvárať, resp. meniť charakteristiky takej skupiny ľudí.
Šport napríklad pomáha posilňovať uvedomovanie si vlastnej skupinovej identity – kto k nám patrí a kto nie. Dá sa to spoznať veľmi ľahko: „Kdo neskáče, není Čech!“ alebo „Kdo neskáče, není Sparťan!“ Slováci neskáču, tí iba oznamujú ostatným, že „My sme tu doma!“ Áno, vytiahla som možno trochu banálne príklady skupinových pokrikov, no ak by ste chceli vidieť práve prebiehajúci príklad obnovovania kolektívnej identity cez šport, tak sa choďte pozrieť do Brna za Lužánky. Tam futbalový veterán Petr Švancara spolu so stovkami dobrovoľníkov z radov „zbrojovkárov“ opravujú polorozpadnuté tribúny štadiónu, na ktorom zvykli pravidelne tráviť soboty a nedele… možno aj vytrhávaním sedačiek. Každopádne, títo ľudia vidia zmysel tam tie soboty a nedele opäť tráviť brigádovaním, tak ako iní vidia zmysel v každodennom vstávaní o piatej ráno kvôli dvojfázovým tréningom, či malí školáci v zbieraní a vymieňaní kartičiek hokejistov. Vidieť v niečom zmysel znamená aj dať tam „to srdíčko“… a aj to sociologické.
Zuzana Botiková, studentka doktorského stupně