Sociológia ako nový pár očí
Takýmto nástrojom je aj sociologické videnie – akoby nový pár očí. Sú to také kontaktné šošovky, ktoré umožňujú pozrieť sa na svet očami niekoho iného – očami zarytého prívrženca nacionalizmu, slobodnej matky s dvomi deťmi, rómskeho robotníka, zamestnanca medzinárodnej korporácie, utečenca žiadajúceho o azyl, vášnivého hokejového fanúšika, bezdomovca, ktorého stretávame každý deň cestou do práce, či „hatera“ v internetových diskusiách.
A ako si takúto schopnosť videnia osvojiť? Sociológia vyžaduje kreatívnu myseľ, prirodzenú zvedavosť, záujem a otvorenosť k poznávaniu. Učí nás pýtať sa a pozorne počúvať, čo druhí hovoria, napríklad: ako rozmýšľajú ľudia hlasujúci vo voľbách za extrémne pravicovú stranu? Ako sa vytvára takáto politická preferencia? A prečo sú na tejto preferencii často postavené mnohé „krčmové“ debaty, ktoré niekedy končia nezmieriteľnými hádkami?
Skúsme aplikovať sociologický pohľad na konkrétny prípad: november 2013 bol pre politickú scénu na Slovensku (aj pre zvedavého sociológa) veľmi významný. V krajských voľbách si ľudia zvolili kontroverzného kandidáta – Marián Kotleba sa stal županom Banskobystrického samosprávneho kraja a to aj napriek nulovej mediálnej podpore a silnému protestu politických kádrov naprieč celým ľavo-pravým politickým spektrom. Ako je to možné? A prečo Kotleba rozdelil Slovensko na tábor zaťatých kotlebovcov a neoblomných anti-kotlebovcov? A čo je ešte fascinujúcejšie – prečo obidva tábory vzývajú pri obhajobe svojej preferencie (alebo anti-preferencie) demokraciu ako najvyšší princíp? Zatiaľ čo pre jedných je Kotleba symbolom demokracie, pre druhých predstavuje jej zánik. A kameň úrazu (a inšpirácia pre naše „krčmové“ debaty) je na svete.
Politické príbehy v kotle sociologickej analýzy
Ak zvedavý sociológ začína svoj výskum podobnými otázkami, sociológia má preňho jeden dôležitý analytický nástroj. Pre zjednodušenie celej problematiky a ľahšie pochopenie perspektívy oboch táborov, sociológia napríklad umožňuje z určitej argumentácie analyticky odvodiť príbeh. Logika zdôvodňovania politickej preferencie („volím ho, preto …“, „nevolím ho, lebo…“) nasleduje logiku literárneho príbehu (alebo, ako hovoríme v sociológii, logiku naratívu) – má svojich hrdinov, dejovú líniu a zvyčajne vykazuje znaky konkrétneho žánru.
Pred novembrovými voľbami prichádza tábor kotlebovcov s naratívom o dlhodobo trpiacom slovenskom národe. Príčinou tohto utrpenia a záporným hrdinom príbehu je kolektívny aktér – Rómovia (v príbehu nazývaní ako „cigánski paraziti“). K nim sa podľa kotlebovcov pridáva súčasná politická elita (v príbehu „politická mafia“), ktorá s Rómami kolaboruje – kupuje ich hlasy vo voľbách, vypláca vysoké sociálne dávky a to všetko len preto, aby sa udržala pri moci. Takouto optikou sa demokracia na Slovensku javí ako chiméra. Postupom času sa toto utrpenie nevinného slovenského ľudu dokonca výrazne zhoršuje. No pred voľbami, keď už situácia vyzerá priam beznádejne, prichádza na scénu hrdina z ľudu – Marián Kotleba. Tragédia získava razom romantický nádych: Kotleba v príbehu vystupuje ako symbol nádeje, nádeje lepšieho zajtrajšku, nádeje posilnenia demokracie. Jeho prípadné zvolenie predstavuje pre kotlebovcov úľavu, porážku záporných hrdinov príbehu a zadosťučinenie nevinnému trpiacemu slovenskému národu, ktorý by mal konečne v politických radoch svojho poctivého zástupcu.
Poďme si teraz na chvíľu požičať „oči“ anti-kotlebovcov. Za ich argumentáciou môžeme postrehnúť príbeh o vzrastajúcom extrémizme na Slovensku. Záporným hrdinom sú samotní kotlebovci, vystupujú tu už nie ako trpiaci národ, ale ako „radikáli“ alebo „neonacisti“. Týchto „neonacistov“ na čele s Mariánom Kotlebom vidia anti-kotlebovci ako metaforu druhej svetovej vojny a ako hrozbu pre liberálnu demokraciu na Slovensku. Kotleba v tomto príbehu už nie je oslavovaným hrdinom, ktorý sa postavil za trpiacich, stáva sa symbolom zla, strachu a hrozby pre demokraciu. Takýto príbeh je skôr napínavým trilerom, v ktorom sa koncentruje napätie a diváci čakajú na záverečné rozuzlenie – naplní sa tragický scenár Kotlebovho zvolenia, alebo si budeme môcť napokon konečne vydýchnuť?
Čo je komu sväté?
Aby nás príbeh vtiahol do deja, musí vzbudzovať emócie. Oba príbehy pracujú s pocitmi obáv a strachu o budúcnosť. Zatiaľ čo sa jedni boja vykorisťovania, korupcie a zastrašovania, ti druhí sa obávajú o udržanie mieru v krajine a o možné presadenie autoritárskeho režimu. Takisto oba príbehy odkazujú na určitý najvyšší nespochybniteľný princíp, ktorý je nevyhnutné z morálneho hľadiska chrániť. Inak povedané, tento princíp predstavuje to, čo je ktorému príbehu sväté a na čom najviac záleží. V prípade kotlebovcov je to národ, ktorý vidia ako pokrvné bratstvo, rodinu, ktorej sme členmi a musíme ju chrániť pred škodlivými vplyvmi zvonku a zradcami zvnútra. Anti-kotlebovci naopak nevidia občanov Slovenska optikou etnických a národných rozdielov, alebo sa aspoň na ňu neodvolávajú. Sú pre nich sväté hodnoty liberálnej demokracie, umiernených politických riešení alebo politického pluralizmu.
Ak ide sociológ hlbšie do analýzy príbehu, môže si všimnúť, že napriek tomu že sa Kotleba odvoláva na demokraciu ako na svätý princíp, kotlebovská koncepcia demokracie je neliberálna. Demokracia je pre kotlebovcov zvrchovaná vláda ľudu – nič viac a nič menej. Navyše, kotlebovský príbeh vytvára kolektívneho nepriatelia z etnicky definovanej skupiny, čo nesie v sebe obrovské riziká pre liberálnu demokraciu.
Identifikovať takzvaný posvätný princíp príbehu je kľúčové. Ak vieme definovať na čom druhým najviac záleží, pochopíme, čo je pre nich meradlom aj ostatných vecí. Napríklad, ak niekto alebo niečo ohrozuje to, čo má byť sväté, radí sa v príbehu na stranu záporných postáv, ktorým príbeh vyhlasuje boj.
Sociológia nielen ako veda pre vedu
Príklad kotlebovskej a anti-kotlebovskej argumentácie môže slúžiť ako náhľad do analytického myslenia sociológa. Aby sociológ vykonal poctivú analytickú prácu, musí sa v prvom rade zbaviť vynášania hodnotiacich súdov a naučiť sa udržiavať si odstup od študovanej problematiky. Neznamená to však, že sociológ je človekom bez vlastného názoru a hodnôt. Koniec koncov, už jeden z otcov sociológie, Max Weber, poukázal na fakt, že vlastných hodnôt (v našom prípade napríklad politických preferencií) sa jednoducho zbaviť nedá a ani by to nebolo žiaduce. Je však nesmierne podstatné vedieť rozlišovať, kedy sa na svet pozeráme očami vlastnými a kedy používame sociologické kontaktné šošovky, ktoré prinášajú pohľad niekoho iného.
Napokon sociológia sa mimo akademickú sféru mnohokrát stáva aj vedou angažovanou. Vedieť si osvojiť pohľad druhých a porozumieť aj nepohodlným názorom je pre angažovaného sociológa mimoriadne dôležitá zručnosť. Sociológ ako verejná osobnosť vie, že ak chce druhých presvedčiť o svojom zistení, musí najskôr porozumieť ich príbehu.
Politické príbehy zohrávajú v súčasnej zastupiteľskej demokracii významnú úlohu. Demokracia v praxi má totiž, či chceme alebo nie, aj podobu politického marketingu, kde dobrý príbeh predáva politickú stranu alebo kandidáta vo voľbách. Len málo voličov si podrobne číta volebné programy a zvažuje plusy a mínusy svojej potenciálnej voľby. Volebná preferencia je často práve reakciou na príbeh, ktorý daný kandidát ponúka: oslovil nás tento príbeh? Vzbudil v nás emócie? Chceme sa postaviť za to, čo príbeh považuje za sväté? V konečnom dôsledku má dobrý príbeh schopnosť určiť aj ďalší politický vývoj alebo, ako aj v Kotlebovom prípade, ďalšiu podobu a chápanie demokracie.
Príbehy v pozadí rôznych politických preferencií nám môže odhaliť práve sociologický pár očí a to tak, že nás prenesie na nové miesta, z ktorých sme svet doposiaľ nevideli a z ktorých sa javí úplne v iných farbách a tvaroch. Sociologický pohľad novým párom očí je teda pohľadom z inej perspektívy, pohľadom za oponu javiska nášho každodenného života.
Alica Rétiová, studentka doktorského stupně