Reklama
 
Blog | Sociologie FSS MU

Príbeh jedného zhromažďovania, alebo od Slovákov a Slovenkám k No borders – No nations – Start Education

My, Slováci a Slovenky v zahraničí, od začiatku štrajku prejavujeme podporu učiteľom na stredných a základných školách.” „Ako dlho budeme my, Slováci, zatvárať oči pred váhou starostí, s ktorými učiteľ bojuje, ignorovať dôležitosť dobrého školstva alibizmom a neangažovanosťou v ich úsilí?” Trojtýždňový štrajk základných a stredných škôl za zlepšenie podmienok vo vzdelávaní na Slovensku vzbudil vlnu podpory. Avšak, medzi kým? Významnou skupinou sú vysokoškolskí pedagógovia, ktorí si zo solidarity prevzali štrajkovú štafetu a práve zahájili šiesty týždeň štrajku. Svoj súhlas pripojili taktiež osobnosti verejného života svojimi zdravicami, ale aj majitelia kaviarní s ponukou kávy zadarmo pre štrajkujúcich, alebo sformované skupiny rodičov.

Jedna zo skupín, ktorá nemala ostať bez reakcie, sú aj študenti, čo pred vzdelávaním na Slovensku ušli do zahraničia. Zastrešujúcim hýbateľom sa stala Iniciatíva zahraničných študentov na podporu štrajkujúcich učiteľov. Od Aberdeenu až po Aarhus študenti vyjadrovali podporu štrajkujúcim učiteľom. V nasledujúcich riadkoch sa budeme snažiť ilustrovať aký je dôležitý slovník, čo sa využíva pri pozývaní na zhromaždenia. Pozrime sa bližšie na jedno z takýchto zhromaždení, ktoré na rozdiel od úvodných citácii, využilo adresovanie potencionálnych účastníkov zhromaždenia bez kategórie národa.

Česká republika ako najdostupnejší cieľ lepšieho vzdelávania pre viac ako 20 tisíc študentov a študentiek zo Slovenska nemohla byť vynechaná. Aj napriek koncu skúškového obdobia, ktoré je typické práve pre výjazd na rodnú hrudu sa sformovali dve iniciatívy – v Prahe a v Brne. V polovici februára sa pod transparentom „No borders – No nations – Start education“ zavesenom na soche T. G. Masaryka v Brne zhromaždili asi dve stovky ľudí. V publiku prevažovali najmä mladí ľudia, bolo počuť slovenčinu, tak ako češtinu. Po úvodnom príspevku študentskej iniciatívy sa slova ujal zástupca z magistrátu mesta Brna poukazujúc na potrebu otvoreného dialógu medzi volenými zástupcami a voličmi. Počas nasledujúceho prejavu štrajkujúceho učiteľa z Bratislavy si účastníci zhromaždenia čupli, aby sa dali do výšky detí chodiacich do základných škôl. Z výšky, z ktorej bolo všetko naokolo o niečo monumentálnejšie, učiteľ poukazoval na fakt, že školopovinné deti zo Slovenska patria jedny k najmenej šťastným v Európe. V tomto bode zaznel ďalší apel na dialóg skandovaním: „Spýtajte sa detí!“ Po pripravených príhovoroch nasledoval priestor pre každého vyjadriť sa, prečo prišiel na zhromaždenie. Po niekoľkých svedectvách bolo ticho prerušené unisono spontánnym zvolávaním: Ať žije mezinárodní solidarita & Nech žije medzinárodná solidarita.

Dav vyzývajúci k medzinárodnej solidarite sa neformoval na základe pozvania pre Slovákov a Slovenky, ktorým záleží na školstve na Slovensku. Ľudia, čo prišli na zhromaždenia v Brne, Prahe, či Berlíne mohli byť podobný, ale niečo sa spôsobom ako sa pozýva mení. Národne orientované pozvanie totiž omnoho viac ako národovcov na námestie pozýva národné kategórie do spoločenskej diskusie. A to má jasné dôsledky, kedy naberá na význame kategória národa v diskusii o fungovaní štátnej politiky. Politika vzdelávania ovplyvňuje každého člena štátu bez ohľadu na národnostnú príslušnosť. Vzdelávanie je na Slovensku poskytované ľuďom, čo na Slovensku žijú, čo znamená, že nielen Slovákom a Slovenkám. Ak by sme sa spýtali na názor detí nesúcich nielen znevýhodnenie toho, že ešte nie sú takí veľkí ako dospelí, vykreslili by nám ešte horšie podmienky na Slovensku. Napríklad deti, ktorých rodičia hovoria doma iným jazykom ako slovenským. Pri prechode na školu sa prváci ocitajú v inštitúcii, kde im prikazujú učitelia v jazyku, z akého nevedia ani slovo.

Nebezpečné zjednodušovanie školstva v štáte na národné školstvo sa však neučí pri pozývaní sa na demonštrácie. Prežívanie spolupatričnosti k národu nie je vrodenou vlastnosťou, ale je spoločnosťou vytvárané v každodenných interakciách ľudí (doing nation), kedy sa zvýznamňujú vysvetlenia naviazané na kategóriu národa. Predstavme si jeden z dôležitých nástrojov pri preberaní predstavy o svete ako miesta rozdeleného na národné priestory. Vzdelávacie systémy v zemiach Vyšehradskej štvorky učia o prirodzenosti využívania národných kategórii na hodinách, kde sa učí história ako história národov, sú opisované literatúry podľa národov, či sa upozorňujú na národné symboly (doing nation in education). Využívanie označovania národov sa žiakom nielen môže zdať prirodzené, ale rovnako aj zmysluplné. Vznikajúca skupina my je definovaná národom a obsahuje konkrétne významy v každodennom jednaní. My sme takí a takí, zatiaľ čo oni sú iní. Na základe selektívnej skupiny vzniká výber ľudí, ktorí nám je akosi bližší, a s ktorými máme súcit. Máme však mať súcit iba ako Slováci so slovenskými deťmi? Nie je treba byť citlivý voči dieťaťu, ktoré uviazne v inštitúcii medzi ľuďmi, ktorí mu doslova nerozumejú? V odpovediach na zmieňované otázky sa slogan No borders – No nations – Start education stáva výzvou po novom vzdelávaní. Vzdelávaní, ktoré zdôrazňuje univerzalitu ľudskosti a odpovedá individuálnym potrebám detí.

Potreba iného vzdelávanie je v jeho potenciáli (re)formovať svet. Rovnako ako učiteľ Martin, sa môžeme pýtať na odpovede detí, ale je treba mať na vedomí, že tie sú ešte náchylnejšie kopírovať diskurz v spoločnosti. Súčasné spoločenské nastavenie drolí solidaritu podľa vytyčovaných národných hraníc. Nie je čas začať budovať svet, ktorý zdôrazňuje hodnotu každého človeka bez ohľadu na rasu, etnicitu, či národ? Presne toľko, koľko je študentov zo Slovenska, v Českej republike protestovalo učiteľov v uliciach v Maďarsku. Majú porovnateľné požiadavky ako posledné týždne protestujúci učitelia na Slovensku. Preklenutie národných hraníc ľudskosťou začína pri vyjadrovaní spoločného záujmu bez rysovania národných demarkačných línií „my“ a „oni“. Boj za vyššiu kvalitu vzdelávania je bojom za školstvo stavajúce pocit spolupatričnosti na tom, že sme všetci ľudia s rovnakými právami aj potrebami. Neodhaľuje sa táto najväčšia výzva pre vzdelávanie v čase utečeneckej krízy bezostyšne ukazujúcej, ako definícia „my“ vystavaná z národa vytyčuje rovnako hranicu solidarity? Iný svet je možný. A jeho vytváranie začína v slovách. Svet tým nielen popisujeme, ale aj mu dávame zmysel a premieňame ustálené princípy, na ktorých funguje. A na tom záleží.

 

Text nebol písaný v neúcte voči práci Iniciatívy zahraničných študentov, či voči ostatným iniciatívam podporujúcich štrajkujúcich učiteľov. Ba práve naopak – kvôli tomu, že nám na tom záleží sme sa ako brnenská iniciatíva rozhodli pred zverejnením blogu zaslať IZŠ súkromnú správu.

 

Miriam Kanioková

za Iniciatívu zahraničných študentov v Brne a ostatných diskurzívnych bojovníkov.

Reklama